Kniežacia hrobka – spolupráca so SAV – výroba artefaktov kniežacej hrobky

            Ing. Marta Perignáthová
            Ing. Denisa Mačáková
            Bc. Vladimír Reznický

Škola vniká do tajov kniežacej hrobky.

Žiaci 4. ročníka odbor konzervátorské a reštaurátorské práce začínajú pracovať na technickej dokumentácii postele zo 4.-5. stor., ktorej repliku budú realizovať. Spolupracujeme s riaditeľkou  Podtatranského  múzea Bc. PhDr. Magdalénou Bekessovou, ktorá nám v rámci exkurzie urobila odbornú prednášku a ukázala expozíciu kniežacej hrobky a so  SAV v Nitre pri zabezpečovaní materiálu na zhotovenie postele.

Žiaci odboru Konzervátorstvo a reštaurátorstvo – drevorezieb sa naďalej podieľajú na výrobe replík drevených artefaktov nájdených v Kniežacej hrobke z Popradu-Matejoviec. Po výrobe repliky posmrtného lôžka, servírovacieho stola a hracej dosky sa následne začali vyrábať aj rôzne drevené predmety. Jedná sa o náradie, ktoré pravdepodobne tam zanechali vykrádači. Sú to: 3 ks drevených lopát, motyka a sekera. Tieto predmety sú vyrobené z dubového dreva v mierke 1:1. Všetky vyrobené repliky budú vystavené v Prahe a neskôr aj v Nemecku v Schleswigu, kde prebieha konzervovanie a výskum predmetov z Kniežacej hrobky.

                                                                             
Ing. Denisa Mačáková

Tento unikátny nález chodili obdivovať celé procesie vedcov, tisícky ľudí, no namiesto toho, aby si parádnu výstavu posúvali medzi sebou múzeá, artefakty sa nateraz odložia do skladu.

Celý príbeh sa začal ešte roku 2006, keď pri stavbe priemyselného parku v Poprade-Matejovciach bagrista asi v trojmetrovej hĺbke zavadil o čudesné drevené trámy. To, čo sa ukrývalo pod nimi, vyrazilo privolaným archeológom dych. Dnu bola hrobka stará vyše 1 600 rokov a v nej zachovaný drevený nábytok, vybavenie, časti oblečenia.

Začalo sa špekulovať o germánskom náčelníkovi z konca 4. storočia. Pri datovaní pomohol nález prívesku zhotoveného zo zlatej mince rímskeho cisára Valensa z roku 375. A hoci sa podobné hrobky našli aj inde v Európe, takmer žiadna z nich sa nemohla pochváliť podobne zachovanou výbavou. Zub času nezničil vzácne predmety z tisového či topoľového dreva, dokonca ani textílie, čo je svetový unikát. Vedci tak dostali jedinečnú príležitosť preskúmať, ako ľudia na prelome 4. a 5. storočia kedysi bývali, aký mali nábytok, ako sa obliekali, akými technikami vedeli spracúvať drevo a tiež aj to, akú stravu si mohla dopriať vtedajšia elita.

Rozbehla sa napínavá detektívka. A bola to tiež hra o čas. Aby sa artefakty ďalej nerozpadali, bolo potrebné ich zakonzervovať. Pre lepšiu predstavu, ide o hrobku, ktorá bola široká síce „len“ štyri metre, no celá vážila približne 12 ton a na jej odvoz bol potrebný jeden obrovský kamión. Odhadované náklady na výskum a konzerváciu presiahli milión eur, na čo slovenská veda v tom čase nemala peniaze. Našťastie sa rozbehla spolupráca s expertmi z Archäologisches Landesmuseum v Schleswigu, ktorí pri konzervácii hrobky využili napríklad obrovské vákuové komory z európskeho kozmického programu.

Do výskumu slovenského objavu vlievali státisíce eur Nemci, no vedúci výskumu v Poprade-Matejovciach Karol Pieta prízvukoval, že je to pre nich prestíž. „Je trochu cítiť, že je to germánsky náčelník, preto to radi robia… Výskum púta pozornosť. Chodia tam celé procesie, vedci sú zvedaví, ako sa to konzervuje. Dizajnéri sú veľmi zvedaví na nábytok,“ opisoval Pieta v rozhovore pre Pravdu rozruch okolo hrobky, ktorý neutíchol ani po šiestich rokoch od objavu.

Blízky vzdialený svet

Na prelome rokov 2013 a 2014 sa hrobka dočkala výstavy v Podtatranskom múzeu v Poprade. Presnejšie, išlo len o časť predmetov z hrobky, pretože výskum v Schleswigu naďalej pokračuje a konzervácia by sa mala skončiť až v roku 2016. V každom prípade výstava s názvom Kniežacia hrobka z Popradu zaznamenala obrovský záujem. Kým na bežné výstavy sa prišla pozrieť asi tisícka ľudí, teraz to bolo asi sedemkrát viac.

Kto neváhal a navštívil do 21. septembra tohto roka Podtatranské múzeum, mal jedinečnú príležitosť nazrieť do starého sveta, plného nečakaných súvislostí. Pred 1 600 rokmi neboli autá, lietadlá, internet, no ľudia a kultúry z opačných koncov sveta mali v tom čase k sebe oveľa bližšie, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Prvá paralela, ktorej sa chopili na začiatku nálezu médiá, siaha do Egypta k faraónom, aj keď v tomto prípade ide skôr o metaforu. Trochu pochabú, ale celkom príťažlivú. Pretože aj slovenského Tutanchamóna pochovali akoby v tieni pyramíd, na upätí Vysokých Tatier, ktorých štíty sa ako ihlany vypínajú nad okolitou krajinou. A aj hrobku tatranského veľmoža, rovnako ako tú originálnu Tutanchamónovu, navštívili vykrádači. No neodniesli si našťastie všetky artefakty, a tak je jeho hrobka úžasným svedectvom o ľuďoch, ktorí žili niekedy na prelome 4. a 5. storočia v turbulentnej dobe sťahovania národov.

Nitky z podtatranskej hrobky však v skutočnosti vedú najmä do Ríma. „Hrobka je unikátna predovšetkým zachovalosťou architektúry. A tiež úplne novými prienikmi. Objavom, že až hlboko do Karpát siahal vplyv vyspelej antickej civilizácie,“ zhrnul Pieta, zástupca riaditeľa Archeologického ústavu SAV v Nitre. Dokazuje to pohrebné lôžko, ktoré má rovnaké črty ako ležadlá z čias Etruskov. Ako aj stolík s okrúhlou prehnutou vrchnou doskou a jednou nohou. Rovnaký znázorňujú aj staré antické reliéfy. Veľmož dokonca stoloval a jedol ako rímsky hodnostár. Z rovnakých tanierov, aké boli v tom čase obľúbené aj v Stredomorí, jedol veľa baraniny, kozľaciny, menej hovädzieho mäsa a veľa zeleniny.

Rímsky chlieb a čínske hry?

Iným smerom sa zas vybrali výskumníci, ktorí analyzujú zvyšky oblečenia. Tí nachádzajú paralely až ďaleko v Ázii a s úžasom zisťujú, že odev neznámeho veľmoža bol v skutočnosti oveľa pestrejší a farebnejší, než aký si doteraz vedci predstavovali. Jeho kroj bol skombinovaný z textilu, kože a tiež látok pretkávaných zlatom. Našlo sa aj zvláštne kožené šnurovanie. Pripomína uhorský dolomán, aký nosievala uhorská šľachta či vojaci.

„Na výskume odevu pracuje Tereza Štolcová a tá spolu s kolegyňami zistila, že analógie s takýmto šnurovaním sú aj v Číne. Zatiaľ by som to však bral veľmi opatrne,“ podotkol vedúci výskumu. Na Čínu možno odkazuje aj ďalší cenný artefakt, ktorý sa zachoval v hrobke. Zdobená doska s vyrytými políčkami a s bielymi a tmavými hracími kameňmi.

Keď ju v Podtatranskom múzeu uvidel jeden návštevník, povedal, že mu to pripomína starú čínsku strategickú hru go. A u historika múzea Pavla Minarčáka to naštartovalo zvedavosť a ďalšie pátranie. Hra go sa objavila ešte pred naším letopočtom a čínski generáli si pri nej mohli trénovať strategické myslenie, pretože princíp hry spočíva v ochrane a obsadzovaní územia. Sám Minarčák však považuje za veľmi nepravdepodobné, že by išlo naozaj o čínsku hru.

Ostatne, podobné hry ako mlyny či dáma boli úplne bežné v antike, ľudia ich hrávali na uliciach na šachovniciach vyrytých do dlažby. A napokon hry sa v germánskych hroboch nachádzajú celkom bežne, a to dokonca aj v období pred sťahovaním národov, v 3. alebo v 4. storočí.

Aj napriek tomu odborníci pripomínajú, že pred 1 600 rokmi už existovali kontakty medzi vzdialenými krajinami. Pieta uvádza ako príklad hodvábnu cestu, ktorá spájala Ďaleký východ so Stredomorím. V Ríme sa zachovali nálezy čínskeho hodvábu a v Indii zas archeológovia objavili rímske predmety. „Svet vôbec nebol taký izolovaný, ako si možno myslíme,“ dodal Pieta.

Spolu s obchodníkmi s látkami a odevmi cestovala aj móda. A tak aj krajčíri vtedajšej spoločenskej elity mohli hľadať inšpiráciu v odevoch, ktoré sa bežne nosili vo vzdialených krajinách. Expertka na staroveké umenie a ikonografiu Elisabetta Gagetti uviedla ako príklad Egypt v 6. a 7. storočí. „V tomto období sa stalo módnym nosiť oblečenie podobné ako v Perzii.“ S textíliami sa cestovalo veľmi ľahko. „Pretože mali nízku váhu, dali sa zložiť a zaberali málo miesta. Problém je však v tom, že veľa látok sa nám vplyvom klimatických podmienok nezachovalo. Ak by sme ich mali viac, mohli by sme lepšie porozumieť prenosu ikonografie medzi Východom a Západom,“ dodala.

Od Tatier k Uralu

Kto bol vlastne tento neznámy muž, ktorého hrobka pod Tatrami pripomína antické sarkofágy? Aj pri tejto otázke sa indície „rozutekali“ na všetky možné strany. Podľa jednej teórie išlo o rímskeho vojvodcu. Zomrel mladý, ako 20– až 25-ročný. Budil rešpekt nielen svojím postavením, ale aj výškou 178 centimetrov, čo bolo v tej dobe mimoriadne. Podľa analýzy DNA sa narodil niekde medzi Volgou a Uralom. Nuž a podľa analýzy izotopov stroncia v troch zuboch, ktoré po lebke veľmoža zostali, žil niekde medzi Martinom a Žilinou… Vedci testy pre istotu zopakujú.

Určiť príbuznosť veľmoža k nejakému etniku je veľmi ťažké. Podľa Pietu si treba uvedomiť, že doba, v ktorej veľmož žil, bola veľmi hektická, celé národy sa sťahovali z východu na západ a menili svoje sídla. Niekedy roku 375 zatlačili Huni na germánskych Gótov, ktorí žili v okolí Krymu. Prvá zmienka o týchto pohyboch na území Slovenska je z roku 406. V tom čase tu bývali Svébi či Vandali. Aj tieto kmene sa pohli, prekročili Rýn a vpadli zas do Galie. Celé spoločenstvá prekonávali obrovské vzdialenosti…

Záhady hrobky sú lákavé a už dávno prekonali akademické kruhy a dostali sa napríklad aj k zručným majstrom na Strednej umeleckej škole v Kežmarku. Škola spolupracuje s Archeologickým ústavom SAV pri výrobe replík nábytku. Maturant Tomáš Peky spolu s učiteľom Vladimírom Reznickým vyrobili repliku posmrtného lôžka. S obrovským nadšením o ňom rozprával archeológ Karol Pieta, rovnako aj riaditeľka školy Marta Perignáthová, keď sme ju v lete navštívili. A keď sme lôžko uvideli na vlastné oči v Podtatranskom múzeu, museli sme uznať, že to nadšenie vôbec nie je prehnané.

Mladý remeselník so svojím učiteľom oživil dielo staré vyše 1 600 rokov. Vedci a návštevníci múzea si mohli lôžko pozrieť naživo a neboli tak odkázaní len na hranice vlastnej predstavivosti pri prehliadke fragmentov, ktoré sa z lôžka zachovali. Peky a Reznický pracovali na lôžku asi 120 hodín, no za ten čas museli preniknúť do tajomstiev starých drevárskych techník, pričom dnes pred nimi skladajú poklonu.

„Bola to veľká výzva. Veľmi zaujímavá, ale aj veľmi ťažká práca. Na tom lôžku boli viaceré kúsky, nad ktorými sme si lámali hlavu, ako to spraviť. Napríklad nohy boli vysústružené z jedného kusa dreva s dĺžkou skoro až 120 centimetrov. Pri upnutí do sústruhu je to naozaj veľké, je tam veľký záber noža a treba to robiť veľmi opatrne, aby sa človek nezranil,“ prezradil majster Reznický.

Kežmarských drevárov prekvapilo, že už v tom čase poznali ľudia perodrážku. Dokázali na sústruhu spracovať tabuľu stolíka s priemerom 93 centimetrov z jedného kusa dreva. „My sme zatiaľ nezohnali sústruh, kde by sa dal spracovať materiál s takým veľkým priemerom. Nevieme tiež pochopiť, ako dokázali vysústružiť stolík s takou prehnutou vrchnou doskou,“ dodala riaditeľka školy.

Nájde sa múzeum?

Z replík dreveného ležadla či stolnej hry bola nadšená aj riaditeľka Podtatranského múzea Magdaléna Bekessová. A ešte v lete nám s optimizmom, i keď opatrným, rozprávala o pripravovanej rekonštrukcii tejto ustanovizne z konca 19. storočia. Potrebuje novú strechu, okná, fasádu, elektroinštaláciu, osvetlenie, sanitu, podlahy a kamerový systém. A akoby nestačilo, minulá zima „si zobrala“ nápis Múzeum…

Veľkolepý objav hrobky mohol pomôcť jednému z najstarších múzeí na Slovensku získať dôstojnejšiu tvár i priestory. Unikátny nález by si predsa len zaslúžil prestížnu inštaláciu. Napokon samotná výstava Kniežacia hrobka z Popradu získala výročnú cenu revue Pamiatky a múzeá za rok 2013.

Projekt rekonštrukcie múzea za 2,49 milióna eur bol pripravený, čakalo sa len, kým mu podporu z eurofondov v septembri odobrí ministerstvo pôdohospodárstva. No neodobrilo. A v správach sa objavili slová o tragikomédii. Na jednej strane sa na Slovensku oslavoval svetový nález, no neurobilo sa v podstate nič, aby sme ho dokázali prezentovať na vysokej úrovni pred celým svetom.

Predmety z hrobky sa teraz nikde nevystavujú. Najbližších pár mesiacov budú odložené v depozite. A pribúdajú k nim stále ďalšie z nemeckých laboratórií. To, že ležia kdesi v sklade, nie je podľa archeológa Pietu najväčším negatívom, pretože aspoň môžu pokračovať s bádaním. Vedúci výskumu však vysvetľuje, že sú rozhodne proti tomu, aby sa špičkový nález vystavoval len tak kdesi vo vitrínkach, akoby mimochodom. „Tento nález si zaslúži patričné priestory a podmienky na úrovni,“ dodal. Ak sa situácia v Podtatranskom múzeu nezlepší, unikátna hrobka sa môže presťahovať inam. No kam vlastne, keď ani iné slovenské múzeá na tom nie sú bohvieako?

Od jesene prebiehali rokovania o dočasnej výstave na Bratislavskom hrade. Prešovský samosprávny kraj ako zriaďovateľ múzea tvrdil, že ani v Poprade ešte nie je nič stratené a že sa budú usilovať o rekonštrukciu aj bez európskych príspevkov. Mesto Poprad je takisto ochotné pomôcť udržať ich nález doma, pod Tatrami.

Darmo učitelia povzbudzujú deti, že aj také malé Slovensko má úžasnú a bohatú históriu, keď potom vidia múzeá v žalostnom stave. Ostáva veriť, že záhadný veľmož spod Tatier napokon spočinie na dôstojnom mieste a nie v nejakej škatuli.