30. október, Prešov – Víťazi ôsmeho ročníka fotografickej súťaže Choď a foť sú známi. Spomedzi 820 snímok zachytených v Prešovskom kraji vybrala porota prvé tri miesta v šiestich kategóriách. Aj v tomto roku bola udelená cena Grand prix a cena predsedu poroty. Fotografická súťaž z dielne Krajskej organizácie cestovného ruchu naberá každým rokom na popularite.

Nové súťažné kategórie

Novinkou v tomto ročníku súťaže Choď a foť boli dve nové kategórie. Okrem tradičných Príroda; Kultúra, tradície a história; Šport a voľnočasové aktivity a Black & White, mohli profesionálni a amatérski fotografi prihlásiť svoje diela do kategórií Človek a kraj a Architektúra.

„Táto fotografia sa dá zaradiť medzi reportážne. Rada zachytávam život taký aký je, bez prehnanej štylizácie. Na fotografií je možné vidieť ženu pracujúcu v kvetinárstve, ktorá v plnej miere zachováva goralskú tradíciu s jej dcérou Anastáziou. Po uvoľnení opatrení využili možnosť zúčastniť sa na svätej omši, ako inak, ako v tradičnom goralskom kroji, s novým doplnkom – rúškom,“ opisuje priebeh zachytenia okamihu víťazka.

17 rokov a tapetové štúdio v Málage

Mária bola od skorého detstva vedená k disciplínam, ktorým sa venuje v súčasnosti. Máriin otec si ako stolár pomáhal so skicami jej vtedy ešte len 10-ročného brata pri návrhoch kuchýň. Neskôr, keď sa bolo treba rozhodnúť pre strednú školu, Mária absolvovala rýchlokurz, kedy sa ako prvá umiestnila na zozname prijatých študentov na odbor propagačné výtvarníctvo v Kežmarku. S podporou tejto školy sa jej už ako 17-ročnej podarilo na mesiac vycestovať do španielskej Málagy.

„Bola to pre mňa prvá skúsenosť, kedy som sa takto dostala do zahraničia a mohla využívať cudzí jazyk. Intenzívne som pracovala v tapetovom štúdiu, kde som si osvojila potrebné softvéry pre nasimulovanie interiéru s tapetou či spracovanie 2D alebo 3D objektov pre moje návrhy. To mi pomohlo v mojich prácach aj neskôr a dodnes s nimi pracujem,“ vraví Mária. V bratových stopách pokračovala na východné Slovensko do Košíc: Mária študovala v Ateliéri inovácie pod vedením prof. Ing. Tibora Uhrína, ArtD. so zameraním na produktový dizajn.

Od Ryba Košice k IKEA mentoringu

Mária priznáva, že sa po dokončení magisterského štúdia začala viac venovať grafike a rozhodovala sa, čo bude nasledovať. Cez priateľku sa dozvedela o stáži cez Creative Industry Košice v Ryba Košice. Spoločnosť ju prijala na 3-mesačnú kreatívnu rezidenciu, počas ktorej im navrhla darčekový predmet – stojan na vizitky a šperk zároveň. Ten sa neskôr predával na festivale Pohoda. Podobne v roku 2016 vycestovala na pracovnú stáž cez projekt Erasmus pre mladých podnikateľov v švédskom meste Bohus s navrhovaním interiérových prvkov. Pod dohľadom mentorky z IKEY sa Mária oboznámila s celkovým procesom výroby produktov a sústredila sa na prácu na detskom zariadení s dizajnom škandinávskych zvieratiek, ktoré sú dnes umiestnené v Tabačke.

„Táto stáž bola pre mňa veľmi cenným zážitkom. Spoznala som mnoho nových technológií a noviniek v štokholmských showroomoch, o ktorých zatiaľ na Slovensku nie je ani chýru. To mi pomohlo v rozhľade a prístupoch, ktoré v svojej práci využívam dennodenne.“

S Furnicoolture až na Lomničák

Mária nepracuje len sama. Spolu s bratom dizajnérom a jeho manželkou dizajnérkou si trojica vytvorila vlastné dizajnérske štúdio s pozliepaným názvom Furnicoolture (nábytková kul(cool)túra). Zatiaľ bez fyzického pracoviska a často na diaľku sa venujú návrhom verejných a obytných priestorov, grafike, identite či produktom. Ich snáď najväčším úspechom je zrealizovaný návrh interiéru nástupnej stanice Skalnaté Pleso na jeden z najikonickejších vrcholov Slovenska, Lomnický štít.

„Pri tomto návrhu sme sa inšpirovali priamo Tatrami. Snažili sme sa zoštylizovať skaly na horách do polygonálnych tvarov. O nadčasovosť dizajnu sa postaral najmä ojedinelý materiál z Portugalska – Valchromat®. Okrem iného sme vytvorili časovú os histórie tejto lanovky a interaktívnu stenu pre cestujúcich. Hore na Lomnickom štíte návštevníkov taktiež čaká photo point s vyobrazením brady; je totiž známe, že Slováci volajú Lomničák Dedo.“

Prešovský samosprávny kraj organizoval v poradí 17. ročník ocenenia Športovec roka PSK. Jednotlivcov a kolektívy, ktoré v roku 2019 dosiahli najvýraznejšie výsledky a uspeli na slovenských, európskych a svetových športoviskách, vybrala odborná komisia zložená z aktívnych novinárov, zástupcov PSK a Krajského športového centra v Prešove.

Prešovský samosprávny kraj vyhodnocuje tieto kategórie:

• Najúspešnejší športovec PSK
• Najpopulárnejší športovec PSK (internetové hlasovanie)
• Najúspešnejší znevýhodnený športovec PSK
• Najúspešnejší športový kolektív PSK
• Najúspešnejší žiak – športovec strednej školy PSK
• Najúspešnejšia stredná škola PSK
• Najúspešnejší športový kolektív mládeže PSK
• Najväčší talent – športovec do 15 rokov PSK
• Najúspešnejší tréner mládeže do 18 rokov PSK
• Najúspešnejší tréner dospelých PSK
• Cena predsedu

V rámci kategórie Najúspešnejší žiak – športovec strednej školy PSK bola ocenená Viktória Jefanovová žiačka našej školy, študentka odboru propagačné výtvarníctvo. Školu reprezentuje nielen v behu, ale je tiež úspešnou slovenskou reprezentantkou a aktuálnou majsterkou sveta vo fitnes. Tešíme sa z víťazstva a srdečne blahoželáme.

Michaela Bednárová pôsobí v oblasti textilného dizajnu a módy desať rokov. Za ten čas si vytvorila portfólio s rukopisom, systém práce, ktorý jej vyhovuje, aj jasnú cestu, ktorou chce svoju značku Puojd viesť. Lásku k slovenským symbolom tentoraz preniesla na limitovanú edíciu zubných kefiek CURAPROX. Textilnú dizajnérku sme navštívili v jej bratislavskom byte, rozprávali sme sa nielen o tvorbe inšpirovanej folklórom a Slovenskom, ale aj o potrebe nastavovania zrkadla a reakcie na spoločenskú situáciu.

Michaelu sme navštívili u nej doma, v minimalisticky riešenom bratislavskom byte, ktorého interiér vznikol podľa návrhu Soni Králikovej zo štúdia Mimo architekti. Priznáva, že vzťah k dizajnu sa u nej ako u textilnej dizajnérky prejavuje vo všetkých smeroch. Keď s tým raz človek začne, tak už sa nevie vrátiť späť. „Mám rada staré veci, niektoré mi na byte ostali po pôvodnej majiteľke. Snažím sa v zariadení bytu kombinovať staršie, autentické nábytky s novými, dizajnérskymi a na mieru robenými riešeniami. Nerada tvorím zbytočné nadbytky a tak, ako v móde, záleží mi na príbehu každej veci, ktorá tvorí môj interiér,“ približuje svoj vzťah k dizajnu.

Snaha poukázať na to dobré, čo v našej krajine máme

Tematická línia, ktorá sa tiahne celou Michaelinou tvorbou, vychádza prevažne zo slovenských vzorov. K spracovaniu národných symbolov sa dostala ešte počas školy. „Riešila som dizajnérsky suvenír Slovenska a vychádzala som hlavne zo štátneho znaku, pretože som si uvedomila, že nikdy nebol takto spracovaný. Chcela som priniesť kvalitné a nenápadné produkty, lebo Slováci majú problém prezentovať sa cez národné symboly,” hovorí o začiatkoch Puojdu textilná dizajnérka. „Postupom času som k tomu pridávala veci, ktoré mne symbolizujú Slovensko, no nemusia byť nutne prvoplánovo folklórne. Napríklad makovice, ktoré mi pripomínajú vysypávanie maku s mojou babičkou, alebo klasy, ktoré sa v minulom režime stali symbolom práce. Je to krásny vizuálny prvok, ktorý sa aj v mojej značke uchytil najviac. Má svoju históriu, ale stále je aj symbolom prírody.

Michaela sa prostredníctvom svojej tvorby snaží poukázať na to, že naše oficiálne štátne symboly by nemali byť vnímané negatívne. „Celou mojou tvorbou sa tiahne záujem o pozitívne sprístupnenie slovenskosti. Mnohí ľudia sú z vlastnej krajiny depresívni a ja im chcem cez moju prácu ukázať, že sú tu aj dobré veci,” vysvetľuje.

Dizajnérka si uvedomuje, že slovenský znak je často zneužívaný. „Každá etapa, odkedy sa tomu venujem, mala špecifikum, keď bol znak vnímaný cez politiku zle. Teraz je to to, že sa nám v krajine rozmohli extrémistické nálady. Mohla by som to poňať tak, že dobre, nejdem s tým už nič robiť, ale je to presne naopak. Naše symboly sú symbolmi demokratickej krajiny, ktorá je v Európskej únii a hlása isté hodnoty. Strany, ktoré tieto hodnoty nezdieľajú, by sa preto podľa mňa nemali tváriť ako hrdí vlastenci. Nemajú naše symboly, či dokonca folklór, zneužívať. Čím to bude horšie, tým viac musíme myslieť v kontexte so symbolmi pozitívnejšie a chrániť si to, čo v skutočnosti reprezentujú. Treba dávať extrémnym skupinám zdravý protipól,” hovorí textilná dizajnérka.

Vždy bol na prvom mieste textil

Michaela k svojmu povolaniu inklinovala od detstva. „Vedela som iba to, že budem maliarka ako mamka. Ale aj na textil som bola vždy zvedavá. Od piatich rokov som chcela vedieť štrikovať, háčkovať, vyšívať, záujem o textilné techniky sa prejavil veľmi skoro. Vďaka tomu, že aj mamka je textilná výtvarníčka, veľmi ľahko som sa k tomu dostala. A počas toho, ako som sa vyvíjala, mala som najväčší záujem o ručné tkanie a neskôr o ručnú sieťotlač. Keďže som si ručnou fázou prešla už dávno, teraz sa viac sústredím na profesionálnu výrobu, baví ma hľadať lokálne firmy, ktoré vedia vyrábať v menších množstvách pre značky, ako mám ja, alebo vyhľadávať nové technológie,” hovorí.

Michaela je radšej, keď nie je označovaná ako módna návrhárka, vychádza to z jej vzdelania aj primárneho zamerania Puojdu: „Nie som vyštudovaná odevná dizajnérka, móda sa ku mne dostala postupne a to ako prostriedok odprezentovať textil. Textilný dizajn znamená vytváranie vzorov, hľadanie nových štruktúr látok a podobne. A to je práve to, čím chcem, aby sa značka odlišovala – že je v nej viditeľne iný textilný dizajn. Bála by som sa o sebe povedať, že som módna návrhárka v rešpekte k tým, ktorí odevný dizajn vyštudovali. Pre mňa je móda skôr produktom.”

Kefky inšpirované drevenicami

Michaela tvrdí, že značky, s ktorými spolupracuje, sledujú Puojd dlhodobo a hodnotu autorskej tvorby chápu. „Značku  CURAPROX vnímam ako veľmi progresívnu, najmä vo vnímaní hodnoty dizajnu. Prvá objednávka od CURAPROX bola na „one size“ šaty Versatil, ktoré som pre nich vyrobila na prezentačné účely. „Spolupráca s CURAPROX ju potešila a po prvej objednávke sa neskončila. Pre značku vytvorila dizajn kefiek inšpirovaný folklórom, hoci sama priznáva, že folklóru sa v tvorbe venuje menej, no o to s väčším rešpektom. “Na vytvorenie ďalšej autorskej edície kefiek ma oslovili sami. Chceli folklórnu edíciu a práve s tým sa obrátili na mňa. Folklóru sa venujem menej, hoci súčasťou môjho portfólia sú ponožky Čičmianky inšpirované drevenicami v Čičmanoch.  Práve cez ne sa ku mne dostal olympijský výbor a neskôr aj CURAPROX,” opisuje začiatok spolupráce.

„Čičmany sú jediný ľudový motív, ktorý spracúvam. Mám k tomu veľký rešpekt, lebo je to naozaj krásna a cenná vec. Keď sa robí s ľudovými motívmi a s folklórom, je dôležité vedieť o histórii veľa. Nie je dobré dospieť do fázy, že folklór zneužívame, že slúži iba účelovo. Je lepšie robiť to od srdca a vedieť o tom veľa,” vysvetľuje svoj vzťah k domácemu dedičstvu.

Výsledkom spolupráce značiek Puojd a CURAPROX  sú tri farebné verzie kefiek. „Prvotné zadanie bolo, že by to malo byť niečo ľudové.  Zhodli sme sa, že Čičmany sú geometrické a dali by sa najľahšie spracovať. S farebnosťou prišiel viac-menej CURAPROX, ja som pôvodne mala predstavu iba o čierno-bielej verzii, ako referencii na drevenice. Ale keďže už existujú aj ponožky, ktoré majú národné farby, tak sme sa zhodli, že pridáme aj červenú a modrú,” približuje proces.

Dôraz na hodnotu priemyselnej histórie

Pre Michaelu je dôležité neustále rozširovať portfólio značky. „Pridávam nové veci aj kvôli tomu, že chcem udržiavať zákazníka v strehu a zároveň sa snažím reagovať na to, ako sa mení doba. Napríklad najnovšie sú to zápisníky, ktoré sú recyklované. Sú z papiera, ktorý nám vzniká po sublimačnej tlači. Aby sme to nevyhadzovali, začali sme ho odkladať a rozmýšľať, ako z neho vyrobiť ďalšie veci,” vysvetľuje.

Veľký úspech majú cvičky, ktoré Michaela vyrába v niekoľkých vzorových prevedeniach. „Práve cvičky vznikli zo záujmu o lokálnu produkciu a históriu našej krajiny. Firma, ktorá ich vyrába, je posledná a pôvodná, a robia ich tradičnou technológiou, čiže sú veľmi kvalitné. Všetko je stopercentne prírodné, podrážka sa robí zatavovaním, nie sú lepené. Snažím sa nachádzať to, čo je priemyselnou históriou našej krajiny. Rovnako som začínala s ponožkami v čase, keď to ešte nikto nerobil a firma, s ktorou som spolupracovala, nemala na to presne prispôsobené stroje. Učili sa na mne, ale videli v tom perspektívu a to sa im potvrdilo, keď sa pozrieme na množstvo značiek, ktoré sa živia predajom vzorovaných ponožiek.” hovorí o spolupráci.

Nová kolekcia bude najkritickejšia

S pracovnou disciplínou Michaela ako dizajnérka na voľnej nohe problém nikdy nemala. „Vstať ráno a ísť pracovať mi nerobilo nikdy problém, ale nie som ten typ, ktorý skoro vstáva, skôr som zvykla robiť dlho do noci. Je to skôr návalové. Niekedy je hrozne veľa roboty a vtedy sa potiahne a inokedy, keď nie je sezóna, tak trošku aj oddychujem. Ale teraz, keď mám Janku, ktorá sa v rámci značky stará o obchod a administratívu, tak to mám nastavené tak, že viem robiť iba do piatej a cez víkendy nerobiť,” hovorí o systéme práce, ktorý sa jej podarilo za niekoľko rokov fungovania biznisu nastaviť.

Priznáva, že Slovensko ako téma ju stále baví, na jej tvorbu majú veľký vplyv aj  životné situácie. „Posledná kolekcia Dedina vznikla tým, že som dosť veľa výletovala po slovenských dedinkách, predošlá kolekcia krava vznikla z toho, že som mala strašný smútok za domovom, za Kežmarkom, za prechádzkami po lúkach a lesoch. Je to taká osobná vec. Teraz napríklad chystám kolekciu, ktorá súvisí s mojím desiatym výročím a chcem sa vrátiť k tomu, s čím som začala,” prezrádza plány Puojdu.

„Tým, že som už dospelá, tak aj spoločenskú situáciu vnímam viac. Viac sa zaujímam o to, čím ja viem prispieť do spoločnosti. Táto kolekcia bude prvýkrát jemne kritická, idem v nej zobraziť mnohé frustrácie, osobné aj kolektívne. Chcem sa venovať takým veciam, ktoré nás vyslovene žerú a nastaviť tým zrkadlo spoločnosti. Stále ostávam pozitívna, ale cieľom je zároveň poukázať na to, že tu takéto problémy máme a ako jednotlivci by sme s tým niečo mohli robiť.“

Čičmianske limitky nájdete aj na Pohode

Dvojbalenie limitovanej edície kefiek z dielne Michaely Bednárovej nájdete aj v CURAPROX stane na festivale Pohoda. Okrem toho si budete môcť nacvičiť, ako si správne čistiť zuby klasickou kefkou, medzizubkou, jednozväzkovou aj sonickou kefkou. Budú sa zbierať použité kefky, ochutnávať nové svieže pasty BE YOU, ktoré budú k dispozícii aj pri umývadlách. V hlavnom stane sa môžete zúčastniť aj na „uletenom“ fotení a zasúťažiť si o pasty BE YOU.

O Michaele Bednárovej

Michaela je textilná dizajnérka, ktorá stojí za značkou Puojd. Slovenskú dizajnérsku značku založila v roku 2008, venuje sa najmä originálnym textilným potlačiam, v ktorých sa odráža najmä jej vzťah k slovenskej tematike. Vyštudovala textilný dizajn, pochádza z Kežmarku, momentálne žije v Bratislave.

Viac tu: https://www.suskk.sk/products/a2018-06-kefky-ktore-oslavuju-slovensky-folklor-ich-autorka-michaela-bednarova-nam-porozpravala-o-svojom-vztahu-k-tradicnym-symbolom/

• Něco málo o autorech:
• Symon Ondičová, (alias Čmára), se narodila v Starej Ľubovni- severovýchodní Slovensko. V Kežmarku studovala Strednú umeleckú školu, kde pořádně přičichla k restaurování dřeva. Ve studiu pokračovala v Písku a momentálě je z ní Budějčanda. Malou ukázku jejích pracovních a tvořivých zkušeností naleznete na fb stránce nebo na insta Čmároscopia.
• Na výstavě můžete také vidět díla talentovaného 11-ti letého Matěje, který má u Čmáry hodiny kreslení a modelování. 
• Matěj Měsíček je narozen v Písku, kde také navštevuje základní školu. Kreslení je jeho koníčkem přibližně 5 let. Srděčně vás zveme podpořit jeho potenciál. 
•  
• Něco málo o výstavě:
•  
• Kam se díváte, když jdete ulicema historických míst? Všímáte si někdy zdobných motivů jednotlivých slohů v architektuře, nebo je pro Vás každý barák skoro stejný? Jedním z oblíbených prvků autorky výstavy je MASKARON.. Jestli vám to nic neříká, přijdťe se podívat do Café Hostel….. Možná se dopracujeme i k tomu, proč tahle výstava nese název DEJAVU.
• Něco málo–do třetice– o našem hudebním doprovodu: 
• (ukázky najdete na youtube, anebo na annima.eu)
•  
• Katarín Zima – a slovak cellist has her musical feet set in the mountains of Slovakia and her mind sailing on the seas of modern (world) music full of fusion(s).
• „Time is flying, „says AnniMa in his album Matizes, which he brought from Rio de Janeiro to Prague where he celebrates five years of concerts and recording today. The result is a new AnniMa album and a growing audience every year that attracts the original fusion, in which AnniMa combines original Brazilian roots with modern music. The concert is his personal worship of Brazilian musical diversity: samba, salsa, bossa-nova – all rocked by pop / pop and funk. 
• TĚŠÍME SE NA VAŠI NÁVŠTĚVU A PŘEJEME KRÁSNE DNY.
• PS: AK STE DOSTALI TÚTO SPRÁVU A STE „IBA“ 800 KM ĎALEKO NA SLOVENSKU, NEZÚFAJTE, VÝSTAVA PRÍDE NIEKEDY V BUDÚCNOSTI AJ BLIŽŠIE K VÁM. 🙂

Michaelou Bednárovou o slovenskom dizajne: Máme svetu čo ponúknuť

Mladá dizajnérka pod vlastnou značkou vyrába oblečenie so sviežou slovenskou identitou. Rozumie tomu, že byť iný, odlišovať sa a nechať sa rozmaznávať osobným prístupom sa stalo novou hodnotou v podnikaní.

Michaela Bednárová svoju húževnatosť, idealizmus, humor a optimizmus pretavila do biznisu. V roku 2008 založila vlastnú značku s názvom Puojd.

Jej tvorba sa dá charakterizovať ako zvýrazňovanie krásy jednoduchých vecí so štipkou provokácie. Nesiaha po jednoduchých témach a hľadá hlbšie koncepčné riešenia, ktoré ale podáva hravou formou.

Vyjadrujú to kolekcie, ktoré nesú skryté posolstvo. Ich cieľom je, aby ste sa cítili sami sebou, pohodlne a dobre vo svojej koži a v Puojde. Michaela je jednou časťou slovenskej menšiny, ktorá v rámci moderného zmýšľania podporuje lokálnu slovenskú tvorbu.

Textilná výroba s filozofiou „slow fashion“ a lokálnym myslením sa u nás rozvíja len pomaly, no má potenciál. Opýtali sme sa mladej dizajnérky, ako vidí súčasný trend rozvoja samostatnosti Slovenska v rámci priemyslu, najmä toho textilného.

Prečo dnes podľa vás tak rezonuje téma slovenskosti a ako vnímate súčasné Slovensko?

Znie to už ako klišé, no je to fakt. Slovensko ako mladá krajina sa stále len hľadá. V poslednom čase sa často rieši otázka brandingu Slovenska, lebo ani po vyše 20 rokoch nemáme zadefinované, kým sme a v čom vynikáme. Rôzni odborníci pomenovali základné kľúčové slová a hodnoty Slovenska nasledovne: svojráznosť, rozmanitosť, vitalita, vynaliezavosť. Ja by som pridala potenciál. Za posledné roky sa konečne na Slovensku prejavuje otvorenie hraníc. Pozitívne sa prejavuje rozhľadenosť a prílev pozitívnych skúseností „scestovanej“ mladej generácie, ktorá sa vracia domov. Na Slovensku vznikajú zaujímavé projekty, veľa mladých Slovákov vie uspieť i doma a nemusí sa nutne presťahovať do zahraničia, aby realizovali svoje idey či sny. Osobne si myslím, že je nám veľmi dobre, asi ako ešte nebolo. Slovensko sa postupne stáva sviežou a zaujímavou európskou krajinou, i keď to cez tiene bežných dní veľmi nevnímame. Máme svetu čo ponúknuť, vyžaduje si to len pracovať na sebe a mať tie správne vízie. Môj optimizmus zatieňuje iba strach z extrémizmu, nečinnosť či pasivita kompetentných a uzavretosť ľudí voči inakosti, strach z väčších zmien a osobnej slobody.

“Súčasne mysliaci človek vidí ďalej než do svojho dvorčeka.„

Michaela Bednárová

Keď sa pozrieme na chvíľu do histórie, je možné nadviazať na tradíciu slovenského priemyslu alebo je táto tradícia mŕtva a treba ju znova oživiť?

Pozostatky slovenského priemyslu žiaľ nie sú v takom stave, aby sa na nich dala stavať nová tradícia bez komplexnejšieho riešenia. Problém je najmä v ľuďoch, Slováci sú skvelými pracovníkmi, no často zlými obchodníkmi a manažérmi. Sú to také drobnosti ako keď firmy dokážu radšej odstaviť plne funkčné stroje, než by sa mali snažiť hľadať pre ne využitie alebo odmietnu zákazníka s tým, že „nestíhajú“. Samozrejme, pribúdajúcimi rokmi sa aj tento fakt mení k lepšiemu a vznikajú firmy, ktorých komunikácia voči zákazníkovi je skvelá.

Zlepšujeme sa aj v textilnom odvetví, ktorému sa venujete vy?

V ňom to nie je také bežné. V rámci svetového trendu „fast fashion“ to má dosť ťažké. Je to nepopulárny a veľmi náročný odbor. Na Slovensku pomaličky zanikajú profesie ako krajčírka, pričom paradoxne málokto vie, že máme niekoľko firiem, ktoré šijú pre tie najdrahšie a najznámejšie svetové značky. Nik o nich nevie, lebo firmy sú málo flexibilné a komunikáciu majú nastavenú ako spred 20 rokov. Našťastie existujú výnimky, ktorých služby s radosťou využívam. A nielen to. Vo voľnom čase pracujem na osobne blízkom projekte obnovy tradície tkania v Kežmarku. Samozrejme, obnova v takom rozsahu, aký fabrika na tkanie mala, je dnes nemožná. Občas však stačí symbolický štart a nikto z nás nevie, čo sa práve začalo. Možno ani sám Baťa netušil, čo  naštartoval…

Prečo ľudia stále viac vyhľadávajú produkty, ktoré sú naše slovenské, autentické, poctivé?

Vidím novú generáciu, ktorá žije zodpovednejšie, vytráca sa vyhadzovanie smetí do potoka, čo bolo ešte pre generáciu našich starých mám prirodzené. Súčasne mysliaci človek vidí ďalej než do svojho dvorčeka, preberá zodpovednosť, čistí chodník, ktorý mu nepatrí, neakceptuje korupciu, hľadá kvalitnejšie potraviny a snaží sa podporovať domáci priemysel. Tak, ako je to trendom v potravinách, i v textile ľudia hľadajú pomer kvality a ceny a chcú žiť kvalitnejšie. Bežné obrovské reťazce síce vyhovejú človeku, ktorého prioritou je ušetriť, chýba tam však kvalita a originalita. Byť iný, odlišovať sa, nechať sa rozmaznať osobným prístupom sa stalo novou hodnotou v podnikaní. Prináša to sebavedomie a radosť. Ľudia chcú vedieť, koho podporujú, dôležitý je teda aj aspekt príbehu, ktorého súčasťou sa stávajú v momente, keď sa rozhodnú zakúpiť si dizajnérsky produkt produkovaný v slovenskej dedinke, kde poctivá firma zamestnáva možno i niekoho z vašej rodiny.

“Slovensko sa často romantizuje do folklóru a zabúda sa na iné momenty slovenskosti.„

Michaela Bednárová

Ako k tomuto trendu pristupuje značka Puojd? 

Puojd bol bio-eko-sustainable-trade ešte keď to nebolo cool. Od začiatku bola výroba nastavená tak, aby bola odlíšiteľná, ale realizovateľná v našich podmienkach. Samozrejme, začínalo to v malej izbietke ručnou sieťotlačou, no v rámci nutného progresu i neutíšiteľnej zvedavosti som neustále vyhľadávala nové možnosti technológií. Ako textilnú dizajnérku ma neteší nič viac, ako keď otvorím krabicu, v ktorej je môj návrh zhotovený úplne novučkou technológiou (tkanie, pletenie, laser, rôzne druhy digitálnej tlače…). Mám pocit, že vo vyhľadávaní technológií a firiem, ktoré sú schopné a ochotné spolupracovať, som akýsi priekopník a štartér pre mnohé ďalšie značky. Zaujímavosťou je, že medzi prvými som začala riešiť výrobu ponožiek a natrafila som na skvelú firmu v Banskej Štiavnici, ktorá vtedy disponovala iba čiernymi a bielymi niťami a strojmi na základné typy ponožiek. Dnes táto firma hrá farbičkami a vyrába ponožky pre všetky slovenské hip značky, ktoré vyrábajú farebné vzorované ponožky. Je to krásny príklad začarovaného kruhu, keď firma, ktorá nie je odkázaná na komplikované zákazky dizajnéra, neodmietne nový typ biznisu a nastane progres na oboch stranách.

Kde hľadáte inšpiráciu pre dizajn produktov a textílií?

Inšpirácia sa nehľadá, v inšpiráciu ako takú neverím. Verím v tvorbu a kreatívne riešenia. Tvorba je vyjadrenie človeka, autora, ktorý má stále čo povedať. Zhodou okolností ja stále hovorím o Slovensku, lebo cítim, že je to téma neprebádaná, často sa romantizuje do folklóru a zabúda sa na iné momenty slovenskosti. Dizajn je hľadanie kreatívnych riešení, ktoré chýbajú, tešia, bavia. To, čo dávam na textil, je naopak niečo medzi maľbou, kresbou, fotografiou a grafickým dizajnom. Mám veľa nápadov, ktoré idú iným smerom než overené vzory. Tie je ale potrebné vždy poriadne otestovať, aby nápad fungoval aj v materiálovom prevedení. Nie všetko je hneď zásah do čierneho, lebo textil ako materiál je nevyspytateľný a to, čo funguje na obrazovke počítača alebo na papieri, v štruktúre a pohybe môže dopadnúť úplne inak.

S akými témami pracuje značka Puojd?

Zhrnula by som do to  zvýrazňovania krásy jednoduchých vecí so štipkou provokácie. Nesiaham po jednoduchých témach a hľadám hlbšie koncepčné riešenia, ktoré ale podávam hravou formou. Vyjadrujem sa zväčša kolekciami, ktoré nesú skryté posolstvo a chcem, aby zarezonovali v ľuďoch, aby sa ľudia stotožnili s pozitívnym nahliadaním na svet. Aby premýšľali. Aby sa cítili sami sebou, pohodlne a dobre vo svojej koži a v Puojde.

Ako sa bude podľa teba tento trend ďalej vyvíjať?

Slovenskom teraz otrasie vlna extrémizmu, falošnej hrdosti s pomýlenými hodnotami a nikto z nás nevie predpokladať, aký to bude mať dosah. Sama neviem, aký mám k tomu zaujať postoj. Či sa naďalej tváriť, že svet je ružový a slobodný a slovenský znak naďalej môžem nebojácne rozkladať a vytvárať z mapky Slovenska kravský vzor. Alebo či začať (jemne politický) boj a reagovať na negatívne vplyvy, ktoré ohrozujú našu národnú identitu a v konečnom dôsledku ju posielajú o storočie dozadu. Zatiaľ si chcem zachovať skôr tú prvú verziu a vyvažovať tvorbu Puojdu neutrálnymi produktmi, ktoré by boli menej kontroverzné. Lebo stále je tu blízka budúcnosť – predsedníctvo EU, Olympijské hry a iné veci, kde sa dá a bude diskutovať o téme pozitívneho vnímania Slovenska a zdravej národnej hrdosti.

Dizajnérka a grafička Mária Bujňáková sa zúčastnila na mobilitách v Poľsku, Nórsku a neskôr aj vo Švédsku, kde vytvorila vlastnú kolekciu hravých interiérových prvkov. Už počas štúdia získala niekoľko ocenení a vystavovala v Budapešti, Prahe, Poľsku, Nemecku, Bratislave, Košiciach a Nitre. Prečítajte si o zaujímavých projektoch doktorandky Katedry dizajnu na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach.

Grafika oslovila Máriu už počas Strednej umeleckej školy v Kežmarku. Neskôr ju ovplyvnil starší brat. „Študoval dizajn na FU TUKE a ja som premýšľala nad jeho zadaniami. Vtedy sa mi zapáčilo to, čo ma v budúcnosti malo čakať na univerzite i po jej skončení.“

Sedem hlavných nerestí
Počas štúdia uspela Mária na viacerých slovenských i medzinárodných podujatiach. Za návrh ovládania svetla Logi Lamp získala prvé miesto v medzinárodnej súťaži OMS Design Competition. Jej lampa funguje na podobnom princípe ako krb – dokladáte polienka a čím viac ich priložíte, tým sa intenzita svetla zvyšuje. S tímom trinástich slovenských dizajnérov vyrobila nábytok s modernými a ľudovými prvkami. Vytvorili kolekciu Lost & Found a vystavovali ju v Berlíne, Londýne, Prahe. K svojim najväčším úspechom zaraďuje aj návrh suvenírov pre Bratislavu a Košice. Sú to stavebnice zo spiniek a magnetov a okrem estetickej funkcie slúžia i ako 3D záložka. Máriina diplomovka postúpila medzi najlepšie záverečné práce študentov dizajnu z krajín Vyšehradskej štvorky. Na tému siedmich hlavných hriechov spracovala sedem produktov, ktoré pomôžu človeku zbaviť sa danej neresti. „Napríklad pýcha je v mojom prevedení zrkadlo s ostňami. Tie vás začnú pichať, ak ho dlhší čas držíte. Samozrejme, nie je to bolestivé, ale ani príjemné. Ich účelom je, aby sme si uvedomili, že je nevhodné, keď sa do zrkadla dlho pozeráme, pretože to svedčí o našej samoľúbosti,“ vysvetľuje.

Nebáť sa opýtať
Mária sa pravidelne zúčastňovala školských výstav. Vďaka nim získala svoje prvé zákazky. Núdzu o vlastných klientov nemá ani po skončení magisterského štúdia. Ako to dokázala? „Nemôžete sa báť sami osloviť zákazníka. Veľa skúsenosti mi dali aj cesty do zahraničia – počas školy to boli mobility v Poľsku aj Nórsku a neskôr program Erasmus pre mladých podnikateľov vo Švédsku (2016). Tam som sa zamerala na detské oddelenie istého obchodného centra a navrhla kolekciu škandinávskych zvieratiek i zrkadlo s automatickým zapínaním zvuku a rozprávkovým hlasom. Taktiež je dobré, keď si po škole nájdete organizáciu či partnera, ktorí vás dokážu posunúť ďalej. Mne pomohlo Creative Industry Košice. Cez nich som pre košickú firmu zameranú na rybacie výrobky navrhla viaceré produkty ako stojan na vizitky, záložky, ale i šperk a hrebeň v jednom (predával sa aj na najnavštevovanejšom slovenskom festivale) a pre jedno obchodné centrum urobila návrh bicyklových stojanov v tvare cenovej visačky.“

Rodinná firma
Po získaní magisterského titulu založila Mária s bratom a švagrinou dizajnérske štúdio Furnicoolture zamerané na interiérový, produktový a grafický dizajn. Ak navštívite nástupnú stanicu na Skalnatom plese, môžete obdivovať interiér, ktorý mladá dizajnérka pomohla vytvoriť. Navrhuje aj etikety či logá. Jedno urobila napríklad pre Múzeum Spiša v Spišskej Novej Vsi. K jej posledným projektom patrila spolupráca na detskom kútiku v Tabačke.

Minimalistická a vždy nespokojná
Mária sa snaží vytvárať produkty s vlastným štýlom. Do každého chce dostať náznak humoru. Obľubuje prírodné materiály ako drevo či kov. V jej tvorbe dominuje minimalizmus i biela farba. Každý dobrý dizajnér by mal podľa mladej doktorandky disponovať týmito vlastnosťami: rozhodnosť, zdravé sebavedomie, chtivosť po informáciách a nových technológiách, vtipnosť, tímová práca, vedieť občas zariskovať, poradiť sa so skúsenejšími a pochybovať o sebe. „A nikdy nebyť úplne spokojný,“ dodáva s úsmevom.

Michaela Demočková študovala na SUŠ (vtedajšej ZSUŠ) v rokoch 2000 až 2004, na odbore propagačné výtvarníctvo. Na toto obdobie má veľmi dobré spomienky, na super spolužiakov, s ktorými pila ráno v jedálni kávičku z automatu, na vždy milú pani bufetárku, ale najmä na úžasných predagógov, ktorí jej dali do života mnoho praktických vecí a vďaka ktorým sa neskôr sama rozhodla stať sa učiteľkou. Preto si pre svoje štúdium vybrala odbor učiteľstvo výtvarnej výchovy na Fakulte humanitných vied UMB v Banskej Bystrici.
Po ukončení VŠ začala pracovať ako učiteľka odborných predmetov na oddelení fotografického dizajnu na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach.
Popri práci učiteľky sa venovala aj komerčnému fotografovaniu a po 6 rokoch zo školstva odišla a dnes sa živí ako fotografka – pracuje pod značkou VlnkaFoto (www.vlnkafoto.sk). Venuje sa najmä portrétnej, svadobnej a reklamnej fotografii, prevádzkuje fotografický ateliér v centre Košíc, kde na kávičke rada privíta svojich bývalých spolužiakov i učteľov 🙂

Výstavná činnosť:

Samostatné výstavyTRHNI SI! Veselý fotografický dokument Spišských trhov – Wave Klub, Prešov, marec 2012
FAIRY TALES – výstava fotografických obrazov, Pierre Gallery, Prešov, január 2012
BAcity06 – fotografická výstava v rámci projektu DESIGN IS FUNNY, Elektráreň Tatranskej
galérie, Poprad, 2006

Účasť na výstavách:Ja žena – výstavná sieň Rotunda, Košice, Tatranská galéria, Poprad, 2011
4tyridsať – účasť na výstave 40. výročia školy, 2011
JUNK ART – Elektráreň Tatranskej galérie, Poprad, 2008
HEALING – Norton Priory Museum&Gardens, Runcorn, UK, 2008
Spišský salón výtvarnej fotografie – Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves, 2007
Hry s umením – INTERMEZZO – Elektráreň Tatranskej galérie, Poprad, 2006
Textilná miniatúra – Galéria X, Bratislava, Galéria štátnej vedeckej knižnice, BanskáBystrica, 2006

Posledný zo série rozhovorov s mladými umelcami.

Ahoj, Marek. Povedz nám na začiatok niečo bližšie o sebe.

Moje meno je Marek Jarotta. Pochádzam z Ružomberka. Chodil som na Strednú umeleckú školu v Kežmarku, odbor konzervovanie a reštaurovanie dreva a potom odbor Maľba iné médiá v ateliéri Doc. Mgr. Art. Klaudie Kosziby ArtD. na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave od 2007 do 2013.

Ako si sa dostal k umeniu?

V škôlke som väčšinu voľného času trávil skôr kreslením ako hraním sa. Keď som prišiel domov a rodičia sa ma pýtali, čo sme v škôlke robili, skôr som to nakreslil, ako by som o tom mal rozprávať. 

Mal si aj inú alternatívu ?

Nie.

Ako si sa dostal do Cvernovky ?

Po skončení školy som mal ateliér doma v Ružomberku, ale prišlo mi veľmi nepraktické stále prenášať väčšie formáty na výstavy do Bratislavy. O rok som si začal zháňať ateliér v Bratislave. Onedlho som bol na jednom krátkom sympóziu v prírode, počas ktorého začalo pršať a tak sme sa presunuli dokončiť maľby do cvernovky. Ten priestor ma hneď oslovil a začal som sa vypytovať ľudí, ktorí tam mali ateliér, či nemajú voľné miesto.

Kto alebo čo ťa v umení najviac inšpiruje ?

Spomínam si na obdobie strednej školy, keď mi môj spolužiak priniesol do školy hrubú knihu Art Today a začal mi rozprávať o súčasnom umení a jeho tendenciách. Vtedy to bolo pre mňa niečo úplne nové, lebo dovtedy som poznal staré umenie a starých majstrov. Otvorilo mi to nové obzory. Vtedy mi utkveli z knihy hlave nemeckí  umelci z neoexpresionizmu (napr. Baselitz, Immendorff, Kiefer…) pre ich expresívny výraz, veľkorysé narábanie s farbou a gestami. To ma výrazne inšpirovalo a formovalo môj vývin tvorby počas celej strednej školy.

Na výške sa inšpirácia menila oveľa rýchlejšie, podľa toho, akého zaujímavého umelca  som našiel na internete, alebo som sa o ňom dozvedel od ľudí z ateliéru a pedagógov. Aktuálne sledujem hlavne mladšiu nemeckú a rumunskú maľbu (z nemeckých autorov Matthias Weischer, Tim Eitel, Martin Kobe a z rumunskej Adrian Ghenie, Marius Bercea) ako aj českého autora Daniela Pitína. Ich diela majú tajomnú atmosféru a je zaujímavé ako vracajú tradičné maliarske prostriedky do hry na poli súčasného umenia. V roku 2012 som nadchol pre výstavu Nightfall v Debrecene v Maďarsku, v ktorej boli zastúpených niekoľko z týchto autorov. Som rád, že je blízko Bratislavy Viedeň, lebo je tam veľa dobrých galérií a múzeí, ktorých výstavy sa oplatí vidieť.

Existuje pre teba nejaká hranica, keď už niečo začínaš považovať za skutočné umenie? Môžme vôbec takúto hranicu určiť?

To je dosť zložité. Myslím si, že konkrétne pre výtvarné umenie platí, že aj človek čo si len tak vo voľnom čase maľuje síce môže robiť zaujímavé veci. To ale umenie nie je, lebo nepozná kontext dejín umenia, nejde mu o originalitu, robí len tak náhodne a nepozná kontext súčasného umenia. Môže byť z toho tak akurát zaujímavá remeselná záležitosť. Orientácia v súčasnom umení je dôležitá. To vlastne platí pre všetky odbory, aj ktoré sa netýkajú priamo umenia. Ďalšia dôležitá vec je odozva z výstav jednak laikov a jednak odborného publika. Veď presadiť sa je tiež umenie.

Koľko ti zvyčajne trvá namaľovať jeden obraz?

Je to rôzne. Zvyčajne niekoľko dní. Záleží to aj od toho, akú myšlienku chcem spracovať a akým spôsobom. Myslím si, že kvalita obrazu nemá nič spoločného s dĺžkou jeho maľovania.

Ktoré úspechy si so svojou tvorbou najviac ceníš?

Vyhral som 2. miesto v súťaži VÚB maľba roka 2013 s dielom Nemiesta – Hala.

Čo ťa čaká budúci rok?

Pracujem na samostatnej výstave v Čechách a ostatné veci sa ešte rysujú.

Kedy si maliar Marek Jarotta kúpil naposledy obraz?

Keď si to budem môcť dovoliť, tak si spravím vlastnú zbierku obrazov.

Dá sa na Slovensku umením živit ?

Skôr v zahraničí ako na Slovensku. U nás je len malé percento výtvarníkov, ktorí sa po skončení školy živia výhradne umením. Myslím si, že je to vo výchove, vo vedení ľudí k umeniu od detstva. Nejde o to, aby bežný človek rozumel umeniu na rovine kurátora. Skôr o to, aby nemal zaškatuľkované, že umenie, to je len realisticky namaľovaná krajinka so západom slnka, kytica vo váze alebo maximálne obrazy slovenskej moderny a ostatné sú len čarbanice, ktoré by si mohli aj sami namaľovať. Potom sa netreba diviť, že aj ľudia, čo na to majú, si kúpia ďalšie autá, nehnuteľnosti a iné veci radšej ako kvalitné umenie, ktoré im môže poskytovať estetický zážitok a niekedy aj dobrá investícia ako to môžeme vidieť v zahraničí. Zberateľa si treba vychovať.

V rokoch 2005-2009 som absolvovala Strednú umeleckú školu v Kežmarku odbor propagačné výtvarníctvo.

Po strednej škole som rok pracovala v reklamnej agentúre, kde som pracovala s počítačovou grafikou v grafických programoch a tak získala mnoho skúsenosti, ktoré som neskôr využívala v prácach na vysokej škole v Banskej Bystrici na Univerzite Mateja Bela v odbore učiteľstvo výtvarného umenia.

Počas štúdia na vysokej škole sa grafická technika monotypia stala mojím predmetom skúmania pre jej jedinečnosť a autentickú stopu, ktorá v sebe nesie moment prekvapenia. Hlavným zdrojom mojej práce sa stala farba, detail, škvrna a náhodná kompozícia, ktorú vytvára.  
Monotypiou transformujem svoj osobný príbeh, kombinujem ju s netradičnými technikami, používam rôzne postupy a hľadám rôzne riešenia, ide o proces inšpirovaný prírodnými materiálmi, ich funkčnosťou, využitím v technike a následnou realizáciou.

Vydané 22. 8. 2015  Autor: Jana Pisarčíková

Hovorí sa, že ak chceme mať krajšiu budúcnosť, musíme poznať svoju minulosť. A práve tej svoj život zasvätilo mladé žieňa spod Tatier. Skúmala palác Lubomirských v Ľubovni a bola aj pri veľkých objavoch v Kežmarku.

STARÁ ĽUBOVŇA. Zuzana Kasenčáková má iba 27 rokov. Momentálne pracuje ako archeologička na hrade v Starej Ľubovni. Porozprávala nám o tom, aké vôbec nie ľahké je pracovať ako archeológ, čo všetko to obnáša a ako sa k svojmu vysnívanému povolaniu dopracovala.

Prvýkrát sa jej detský hlások ozval v nemocnici v Kežmarku. Keď si spomenie na svoje detstvo, vynoria sa jej spomienky, ktoré toho s archeológiou veru nemajú veľa spoločné.

„S rodinou na opekačkách a gulášoch, rozbité kolená z futbalu s chalanmi, ako dieťa som archeológiu veľmi neriešila, skôr som sa venovala športu – volejbalu, futbalu alebo som si maľovala, kreslila,“ zaspomínala si Zuzana.

Šport bol jej láskou pomerne dlho

Na základnej škole Nižná brána v Kežmarku ju zlákala vtedy novootvorená športová trieda.

„V spomienkach na základnú školu sa mi vynoria v hlave rôzne zápasy, turnaje, preteky, úspechy, ale aj neúspechy, ako to už v športe býva, a samozrejme bolo tam aj to učenie,“ zasmiala sa Zuzana.
Keď už na základnej škole pre ňu zacvengal zvonček poslednýkrát, jej kroky smerovali na umeleckú školu, odbor konzervovanie a reštaurovanie dreva.

„Počas tých štyroch rokov som nadobudla skúsenosti s rezbárstvom, reštaurovaním a konzervovaním dreva, vyskúšala som rôzne maliarske techniky a podobne.”

Vysokoškolské obedy jedla aj na kôpke zeminy

Ťažšia otázka nastala po maturite. „Čo pôjdem študovať? Nechcela som iba vychodiť nejakú vysokú školu kvôli titulu. Nakoľko sa u nás neotváral odbor reštaurovanie dreva – nábytku, tak som uvažovala o dejinách umenia, ale nakoniec vyhrala archeológia. Vysokoškolský život som prežila v Bratislave na Komenského Univerzite. V archeológii sme okrem štúdia absolvovali aj terénnu prax a práve tým sa mi tento odbor zapáčil, že nesedíme iba v laviciach,“ vysvetľuje začiatky svojej lásky k archeológii Zuzana.

Na webe s názvom „Odborné vzdelávanie a príprava pre trh práce“ v časti „Textilná dizajnérka“ rozpráva o svojej úspešne rozbehnutej kariére naša absolventka Mgr.art. Michaela Bednárová. Jedná sa o podporu remesla a úspešného uplatnenia sa po ukončení štúdia na strednej odbornej škole.

Miške ďakujeme za príjemnú reklamu pre našu školu a prajeme ešte veľa pracovných úspechov.

– https://podpormeremesla.eu/absolventi/ v časti „Textilná dizajnérka“

– aj na youtube tu: https://www.youtube.com/watch?v=9k3J8v198eE

Stanislav Rusnák:     Výroba organových píšťal

Vzdelanie 2003-2008 Stredná umelecká škola v Kežmarku

Po ukončení štúdia na Strednej umeleckej škole v Kežmarku som sa rozhodol pokračovať v štúdiu výroby kovových pišťal do organov. Vzhľadom na to, že školy s týmto zameraním neexistujú a na Slovensku to nikto nevyrába, skúsil som šťastie v Českej republike. Dostal som sa do dielne majstra Kubáta, ktorý sa remeslu vyučil ako 15 ročný u svojho otca. V dobe môjho pôsobenia mal 76 – 80 rokov. Nemal však mužského potomka, tak remeslo odovzdal ďalej mne. Po návrate domov som v spolupráci s Dielňou Bies, ktorá má sídlo v Hranovnici,  znovu obnovil tradíciu tohto remesla na Slovensku po cca 80 rokoch. Je to jediná firma na Slovensku na výrobu organov, viac informácii na stránke –  https://www.dielnabies.sk/

V rokoch 2005-2009 študovala na Strednej umeleckej škole v Kežmarku, odbor: Propagačné výtvarníctvo.

Momentálne študuje na Akadémii umení v Banskej Bystrici v ateliéri prof. Ľudovíta Hološku. Odbor: Voľné výtvarné umenie. Taktiež aj na Masarykovej univerzite v Brne, odbor: Arteterapia.

V roku 2012 absolvovala študijnú stáž na univerzite Mikołaja Kopernika v Toruńi. A v roku 2014 pracovnú stáž v ARTSCHOOL.CZ v Brne.

Venuje sa prevažne konceptuálnej maľbe, kolážam a najnovšie inštaláciám, ktoré sú pre ňu hravým, vtipným spestrením v jej práci. Inšpiráciu čerpá hlavne z prírody a zo života. Pracuje s detailom, farbou, znakom, textom. Zjednodušuje tvary a nachádza v konkrétnom nekonkrétne. Abstrahuje a štylizuje. Vytvára miesta, kde by sa chcela ocitnúť a ktoré by mali navodiť pocit radosti, šťastia, bezpečia, ba až rozprávky a to hlavne kvôli situácii vo svete. Vo svojich prácach využíva taktiež aj metafory a symboly. Hľadá rôzne spojitosti človeka s prírodou. Chce poukázať na to, že na veci sa dá pozerať aj z iného uhla pohľadu.

V posledných dňoch nás okrem iných úspechov veľmi potešilo, že sa o nás zaujíma tlačová agentúra SR (TASR). Na ich webe (https://www.tasr.sk/), v sekcii školský servis, si môžete prečítať lichotivé slová na adresu našej školy a hlavne našich absolventov.

Michaela Bednárová,

je dcérou ak, mal. Evy Končekovej, ktorá bola  aj  hlavnou pedagogičkou svojej dcére.. „Umenie bolo vždy tým, čo som chcela robiť a odjakživa som vedela, že chcem študovať na Vysokej škole výtvarných umení. Stredná umelecká škola bola pre mňa ideálnou školou, na ktorej som sa začala profilovať ako textilná dizajnérka. Počas štúdia som mala šťastie na zopár výborných učiteľov,“ zhodnotila svoje štúdium Bednárová s tým, že počas neho sa jej podarilo naučiť veľa technológií, základné výtvarné pravidlá a vycibrila si vlastný výtvarný prejav. Na škole sa jej páčila priateľská a rodinná atmosféra, ktorá sa s gymnáziom, kde predtým rok chodila, nedala porovnať. „Bola som pod oveľa menším tlakom, možno aj preto, že som robila to, čo ma baví. Myslím, že táto atmosféra tam stále je. Nikdy som sa tam nestretla s demotiváciou, mala som pocit veľkej podpory a nekonečných možností vo vlastných experimentoch,“ konštatovala bývalá absolventka SUŠ.

Od roku 2008 má svoju vlastnú značku Puojd, ktorá je zameraná na odevy a doplnky. Je predovšetkým textilnou dizajnérkou a odlišuje sa vo svojej tvorbe autorskými potlačami a vzormi. „Moju značku preslávilo ale najmä spracovanie slovenského štátneho znaku. Byť na voľnej nohe je v súčasnosti veľmi ťažká záležitosť, a preto je mi ťažko zhodnotiť, či sa mi darí. Jediné čo viem je, že sa mi darí uživiť sa svojou prácou a cítim aj progres nielen v mojej tvorbe ale aj v budovaní úspešnej značky,“ dodala Bednárová. Momentálne je len veľmi málo v kontakte s vedením SUŠ, chce to však zmeniť a spolupracovať so školou v podobe motivačných prednášok pre študentov.

 Marek Majerčák

„Pôvodne som sa nehlásil na SUŠ, ale potom bola tá možnosť ísť tu, tak som ju využil. Keď som prišiel na túto školu, tak ma prekvapila tým, že bola osobná. Ak je výchova a vzdelávanie vecou srdca, tak je to cítiť, a práve tu som to zažil. No a teraz sa usilujem presne to odovzdávať svojim študentom a žiakom,“ zdôraznil. V Kežmarku vyštudoval konzervátorské a reštaurátorské práce a dnes tu učí odborné kreslenie a modelovanie. Počas odbornej praxe s nimi pracuje na návrhoch, ktoré následne tvoria do dreva s iným majstrom. „Cieľom je, aby si osvojili vnímanie, ale aj priestorovosť, plastickosť, a to nie len vnímať, ale to aj nakresliť,“ vysvetľuje Majerčák, ktorý okrem Kežmarku pôsobí aj na Základnej umeleckej škole v Lendaku, odkiaľ aj pochádza.

Viac tu: https://www.suskk.sk/products/a2013-10-tasr-pise-o-nasich-uspesnych-absplventoch-/

Dňa 23.2.2013 bol na webe „Opavský a Hlučínský denník.cz zverejnený článok o našej absolventke Patrícií Stoklasovej.

Link na článok“ https://opavsky.denik.cz/zpravy_region/patricia-stoklasova23022013.html

Ďalej uvádzame kópiu článoku (v pôvodnom v pôvodnom (českom) znení):

Mladá tvůrkyně Patricia Stoklasová si splnila sen

Opava – Jestli jste měli někdy pocit, že všichni lidé v Opavě chodí oblékáni stejně, měli byste zavítat do obchodu Patricie Stoklasové. Každý kus šatstva, který vyrobila, je naprostým originálem.

Patricia Stoklasová je zkrátka tvůrčí bytost. Už když vejdete do jejího krámku, máte pocit, že se ocitáte ve zcela jiném světě. Přivítá vás podmanivá vůně vonných olejů a spousta naprosto originálních výtvorů. Většina pochází právě z její dílny. A to včetně naprosto unikátního oblečení.

Polštáře, rámečky, bižuterie, ale i hodiny a spousta dalších. Všechny tyto věci Patricia vyrábí a zkrášluje. Na celé věci je nejvíc kouzelné to, že jí to nikdy nikdo nenaučil. Dívka, jež původně pochází ze Slovenska, je naprostý samouk.

„Do České republiky jsem se přestěhovala zhruba před deseti lety, když jsem se vdala,“ začíná vyprávět svůj příběh Patricia. Už tenkrát měla ale nějaké zkušenosti spojené s tvůrčí činností za sebou. Na Slovensku vystudovala obor umělecká krejčová v Kežmaroku. „Dá se říct, že poté jsem dlouho hledala cestu ke své vysněné činnosti. Procházela jsem různými zaměstnáními, ale to pravé ořechové to bylo, až když jsem si založila obchod“, svěřila se Patricia, na jejíž řeči dnes už jen stěží poznáte, odkud pochází.

První obchod otevřela na Slovensku, druhý v Opavě v ulici Na Rybníčku. Do třetího, na rohu Olomoucké a Veleslavínovy ulice, se přestěhovala teprve nedávno. „Oslovily mě především malebné a útulné prostory. Navíc je to tady lidem více na očích,“ řekla mladá tvůrkyně.

V obchodě, který se nazývá Ateliér Patricia Stoklasové, najdete opravdu všechno možné. Nejvíc vás ale asi zaujme originální oblečení, které Patricia na speciální figuríny sama navrhuje, posléze zdobí a maluje. „Když začnu oblečení tvořit, nikdy na začátku nevím, jak to dopadne. Odráží se na něm mé rozpoložení a momentální tvůrčí nálada. Pokaždé ale z toho vznikne naprosto originální kus, který na nikom v Opavě nenajdete,“ upozornila Patricia.

Na jejich výrobcích je vidět, že jsou zhotovené s láskou. Ostatně i ona sama přiznává, že si splnila sen, protože je její práce zároveň koníčkem. „Lidé tu chodí a já jsem ráda, že se mohu podílet na jejich stylu. A budu se těšit na každého, kdo přijde a už jen tím mě bude inspirovat. S lidmi je totiž jako s mými výtvory každý je originálním kusem,“ uzavřela Patricia Stoklasová.

Adela Piatniková

Vzdelanie:

2001 – 2005         ZSUŠ Kežmarok, odbor Ručné výtvarné spracovanie textílií pod vedením akad. mal. Evy Končekovej

2005 – 2011        Vysoká škola výtvarných umení Bratislava

• bakalárske štúdium v Ateliéri voľnej textilnej tvorby akad. mal. Evy Cisárovej – Minárikovej a Mgr. art Ľuby Sajkalovej, ArtD.
• počas štúdia absolvovala semestrálnu stáž na Ecole Nationale Superieure D’Art v Nancy, Francúzsko
• magisterské štúdium v Ateliéri priestorových komunikácií ⁺ doc. Antona Čierneho na Katedre intermédií a multimédií

V súčasnosti pracuje ako pedagogička na Strednej odbornej škole v Bratislave, kde vyučuje Výtvarnú prípravu a Odborné kreslenie. Dlhodobo spolupracuje s Bibianou (medzinárodný dom umenia pre deti v Bratislave) na výtvarných workshopoch.

Východiskový bod jej vlastnej tvorby predstavuje nájdený objekt (objet trouve), ako napríklad kniha či odev, s ktorým pracuje v rámci procesuálneho umenia, priestorových inštalácií, fotografie a videa. Leitmotívom je pamäť – kolektívna a individuálna, pamäť materiálu, amnézia a reminiscencia. Vo svojej diplomovej práci Mo(nu)ment marginálií sa zaoberala predovšetkým ženskou rodinnou pamäťou.

Účasť na výstavách a workshopoch

• 2007 december – január 2008 – MimoAriadna výstava – výstava Ateliéru voľnej textilnej tvorby, galéria Medium, Bratislava
• 2009 október – účasť na workshope Trať mládeže 60 v Banskej Štiavnici
• 2010 máj – účasť na workshope  Medzicentrum v Banskej Štiavnici
• 2010 apríl – účasť na výstave „Ante finem?“, Turčianska galéria v Martine
• 2011 apríl – máj – FADE IN – spoločná výstava Ateliéru priestorových komunikácií+, Galéria PF 01, Bratislava

Mgr. art. Martin Jankura

Vzdelanie:

2001 – 2005    Združená stredná umelecká škola, Kežmarok, Propagačné výtvarníctvo,

                        maturitná skúška

            2005 – 2011    Technická univerzita v Košiciach, Fakulta umení, odbor dizajn

            2009 – 2011    Doplňujúce pedagogické štúdium, Technická univerzita v Košiciach,

                                    Fakulta umení

Pracovné zaradenie:

V súčasnosti pôsobí v Košiciach pod značkou pyrodesign, pracuje v oblasti dizajnu – návrhy a výroba produktov a interiérov. Nábytok a doplnky, ktoré vytvára sú dekorované technikou vypaľovania do dreva. Výzdobná technika aplikovaná na nábytok sa dá prirovnať tetovaniu, ktoré vidíme bežne na telách ľudí. V tvorbe sa zameriava na spojenie remesla so súčasným dizajnom, ktorý mu dodá nové významy, vyjadrí potrebu doby a potvrdzuje jeho autonómiu.

Pôsobí taktiež v občianskom združení KEKS Design/creative lab.

Ocenenia:

Kruhy na vode 2010

– kategória Drevo / Hlavná cena – Potetované stolíky
– kategória Drevo / Uznanie – Hračky

Výstavy a podujatia:

2013    Design and Fasihon Weekend Košice / Otvárací ceremoniál Košice 2013

            Výstava a prezentácia techniky vypaľovania do dreva,

            termín: 19.01. – 20.01. 2013

2013    Kruhy na vode 2012 / Dvorana Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

            termín: 17.01. – 22.02. 2013

2012    Warm up TATTOO KOŠICE 2012 / hotel Centrum, Košice

            Výstava a prezentácia techniky vypaľovania do dreva,

            termín: 10.11. 2012

2012    Vykroj sa z davu – Dni majstrov ÚĽUV, staré mesto Bratislava

            termín: 31.8. – 2.9. 2012

2012    BAZZART – festival dizajnu a umenia / Historické centrum Košíc

            termín: 24.8. – 26.8. 2012

2012    20 rokov Slovenského centra dizajnu / Východoslovenská galéria, Košice

            Reinštalácia výstavy doplnená o výber zo súťaže Národná cena za dizajn 2011

            termín: 23.5. – 24.6. 2012

2012    Fórum dizajnu / výstavisko Agrokomplex Nitra, pavilón M3

            15. ročník výstavy nábytku a bytových doplnkov, téma – Návrat k drevu,

            termín: 13.3. – 18.3. 2012

2011    Dizajnvíkend Bratislava / Pisztoryho palác

2011    KEKSy design – Dizajn štúdio ÚĽUV

2011    Galéria ÚĽUV, Tatranská Lomnica 36

2011    Galéria ÚĽUV, Bratislave, Obchodnej 64

2011    Dizajn 2011 – absolventská výstava Katedry dizajnu TU / Košice

2010    Svetlo v architektúre / Praha, Česká republika

2010    Čas na hru/ Bologna, Taliansko

2009    Dizajn 2009 – absolventská výstava Katedry dizajnu TU / Košice

2009    This is design – Príbeh vecí / Nitrianska galéria

2009    Výstava NCD / Bratislava / Cvernovka

2009    Fórum dizajnu / Nitra Agrokomplex

Náš absolvent

Mgr. art. Ján Kekeli

Vzdelanie:
1998-2002 Združená stredná umelecká škola, odbor Konzervátorské a reštaurátorské práce
2006-2012 Vysoká škola výtvarných umení, Katedra fotografie a nových médií

K fotografii som sa dostal na strednej škole, kde sme mali predmet základy fotografie s pánom učiteľom Stanislavom Kovalčíkom. Neskôr po absolvovaní ZSUŠ som sa fotografii začal venovať hlbšie a pokračovanie v štúdiu na VŠVU som bral ako samozrejmosť.

Zúčastnil som sa viacerých skupinových výstav na Slovensku aj v zahraničí a podarilo sa mi usporiadať štyri samostatné výstavy.

Za najväčšie úspechy považujem prezentácie mojich fotografií na veľtrhu súčasného umenia Vienafair 2009 a Parisphoto 2010, kde som bol vybraný nezávislým kurátorom z portfólia Photoportgallery. Taktiež si vážim nomináciu na Startpoitnprize 2012, je to cena pre absolventov umeleckých vysokých škol z Európy, kde som reprezentoval bratislavskú VŠVU. V neposlednom rade je zaujímavé prvé miesto v súťaži Foto roka 2012 nadácie VÚB, ktoré mi pomohlo zviditeľniť moje fotografie.

Študentom odboru fotografický dizajn by som jednoznačne odporúčal návštevu fotografických workshopov, neskôr pokračovať v štúdiu fotografie na vysokej škole.  

V. Suchý: „Návrhárstvo ma robí šťastným…“

Vlastimil Suchý má 22 rokov. Narodil sa v Poprade a ako trvalý pobyt má v občianskom preukaze napísané Spišská Belá. Momentálne je však častejšie v Nitre, kde študuje na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, na Filozofickej fakulte odbor estetika. Svoje stredoškolské časy si „odkrútil“ na Strednej umeleckej škole v Kežmarku so zameraním na ručné výtvarné spracúvanie textílií. To by bolo asi tak z jeho životopisu všetko. Ale zabudli sme ešte na niečo. Vlastimil Suchý(na snímke)je aj módnym návrhárom, ktorý sa nedávno zúčastnil na Bratislavských módnych dňoch. 

*             Ako a kedy ste sa dostali k módnemu návrhárstvu?

– K umeniu a móde som mal blízko už od detstva, keď som v šiestich rokoch začal navštevovať ZUŠ, kde som sa prvýkrát stretol s batikou, s tkaním na ráme, textilnými technikami a textilom ako takým, ktorý sa mi stal osudným a inšpiroval ma k ďalšiemu rozvíjaniu sa. Určite ako u väčšiny módnych návrhárov, tak aj v mojom prípade boli mojimi prvými „spokojnými“ zákazníkmi práve bábiky, ktoré som s nadšením obliekal do zvyškov látok, ktoré buď mamina alebo starká už nevyužili pri šití a ja som si ich rôzne pozošíval a naaranžoval na bábike. Často som bol za tieto činy terčom narážok a posmeškov, ktoré som nikdy nebral vážne, lebo som si veril a bol som už vtedy odhodlaný ísť si za tým, čím chcem v dospelosti byť a čomu sa chcem venovať. 

*                Korešponduje váš koníček s tým čo momentálne študujete?

– Počas svojho štúdia som sa vždy snažil nájsť si cestu k tomu, čo ma baví a venovať sa aj samotnej móde a módnemu návrhárstvu, v ktorom som sa snažil využiť aj ručné výtvarné techniky, ako napríklad paličkovanú čipku, ktorá sa stala pre moju tvorbu takpovediac aj charakteristická. Štúdium na katedre priemyselného dizajnu ma obohatilo o množstvo technických poznatkov, čo sa tyká výroby a spracovania vlákien, následných spracovateľských procesov, ktoré predchádzajú tomu, aby sme si mohli samotné látky kúpiť. Pre návrhára je veľmi dôležité, aby vedel správne zvoliť vhodný materiál, ktorý by najlepšie spĺňal všetky fyziologické požiadavky človeka a tieto pre mňa nové poznatky som sa naučil práve v Ružomberku.

*             Aké úspechy ste doposiaľ dosiahli na poli návrhára?

– Počas štúdia v Ružomberku som absolvoval množstvo kolektívnych prehliadok či už u nás na Slovensku, alebo v zahraničí. Moje modely boli prezentované napríklad vo Varšave, v Budapešti. Taktiež som sa v júni tohto roku zúčastnil na workshope Dizajn folk fórum v Pribyline, kde si návštevníci skanzenu počas celého leta mohli pozrieť moje bakalárske modely inšpirované ľudovou tematikou. Asi najväčší úspech pre mňa bol postup medzi finalistov projektu Nové tváre módnej scény počas Bratislavských módnych dní. Bola to pre mňa obrovská radosť a uznanie, že odborná porota s predsedníčkami Júliou Sabovou, akademickou maliarkou a vedúcou katedry textilnej tvorby VŠVU, a Simonou Vachálkovou, scénickou a kostýmovou výtvarníčkou, posunuli moju tvorbu ďalej a mal som možnosť prezentovať svoju tvorbu širšej verejnosti na profesionálnej úrovni s profesionálnymi modelkami.

*             Ako vnímate účasť na Bratislavských módnych dňoch?

– Bratislavské módne dni boli vynikajúcou skúsenosťou a príležitosťou prezentovať svoju tvorbu na takomto prestížnom podujatí. Obrovským úspechom bol pre mňa určite aj samotný postup, kde som sa z 80 prihlásených uchádzačov prebojoval prostredníctvom zaslaného portfólia mojej doterajšej tvorby do finálnej sedmičky. Následne nám bola zadaná téma Obráť chvíľu na zážitok, na ktorú sme mali v priebehu dvoch mesiacov vytvoriť novú kolekciu, ktorú sme odprezentovali na prehliadkovom móle počas prvého dňa podujatia. Aj keď som so svojou kolekciou nevyhral, zožal som po prehliadke množstvo pozitívnych ohlasov, získal som nové kontakty a ponuky na spoluprácu. Určite ohlasy publika a okolia sú veľmi dôležité, či už ide o kladné, ale aj tie menej pozitívne. Posúvajú človeka ďalej, a tak môžem napredovať a nestagnovať, a takto svoju tvorbu rozvinúť a posunúť ju ďalej. Aj keď som v tomto svete módneho biznisu skôr nováčikom, som si vedomý istých nedostatkov, na ktorých sa budem snažiť v blízkom čase zapracovať. Vždy je čo zlepšovať.

*             Plánujete sa návrhárstvu venovať aj naďalej, prípadne by ste v budúcnosti chceli mať vlastnú značku?

– Módnemu návrhárstvu sa chcem určite venovať aj naďalej. Aj keď na našom malom Slovensku je veľmi ťažkým orieškom presadiť sa a stať sa uznávaným módnym návrhárom, všetko chce svoj čas. Slováci podľa mňa stále nevedia oceniť originalitu dizajnérskych kúskov, za ktoré im je ľúto utratiť podľa nich vysoké sumy a radšej podporia odevný priemysel z Číny, aj keď na úkor kvality a, samozrejme, aj dizajnu. V blízkom čase si určite plánujem vytvoriť vlastnú značku s cieľom, aby sa moje modely dostali viac-menej aj medzi bežných ľudí.

*             Čo pre vás módne návrhárstvo znamená?

– Je to veľmi ťažká otázka. Návrhárstvo je pre mňa niečo, s čím som spätý už od detstva, napĺňa ma, dáva mi priestor tvoriť, robí ma šťastným a posúva moju osobnosť ďalej. Asi najlepší pocit je, keď svoje myšlienky a nápady prenesiem na papier v podobe návrhov, neskôr riešim strihové riešenie a na konci všetkého máte pred sebou ušitý model presne tak, ako ste si ho predstavovali, so spokojným zákazníkom.

*             Vráťme sa ešte ku kolekcii, ktorú ste predstavili na Bratislavských módnych dňoch…

– Vo svojej kolekcii Night Dream som sa inšpiroval snami, v ktorých sú zachytené okamihy z bežného dňa, ktoré bežne vnímame a zachytávajú sa v podvedomí človeka. V kolekcii som využil kontrast dvoch základných farieb, a to bielej a čiernej, ktoré predstavujú kontrast dobra a zla, dňa a noci. Tieto dve farby sú ešte doplnené metalickou striebornou farbou, ktorá v kolekcii predstavuje žiarivé posolstvo novej doby, niečoho nového, lepšieho… Jednotlivé modely kolekcie predstavujú spracovanie denných zážitkov v sne (teda sú očistou psychiky), ďalej sny pochádzajúce z nášho nevedomia, ktoré sú dôležité pre náš osobný rozvoj a sny pochádzajúce z niečoho, čo nás presahuje ako jednotlivcov (plné emócií, dramatickosti, katastrof). Na vytvorenie kolekcie som použil rôzne druhy textilných materiálov. Išlo prevažne o tkaniny a pleteniny (žoržet, bavlnársky satén, hodvábny šifón, tyl a úplet). Použil som pevné, ale aj elastické materiály, ktoré sú schopné prispôsobiť sa lepšie postave a nevyžadujú si zložité strihové riešenie. Celá kolekcia má skôr jednoduché strihové riešenie a zdôrazňuje proporcie ženského tela. Kolekcia je minimalistická, zameraná na detail v podobe viazaných strapcov všitých do samotného odevu, ako dekoratívny prvok kolekcie. Strapce v kolekcii predstavujú určitú záhadnosť, tajomnosť, ktoré v sebe skrývame a bojíme sa ich odhaliť. Je to akousi ochranou nášho vnútra. Tyl a hodvábny šifón transparentne zakrýva krásne ženské telo, ktoré nie je zahalené neprehľadnou vrstvou textilného materiálu, ale voľne presvitá a odhaľuje krásu ženských proporcií. Táto kolekcia je akousi mojou výpoveďou o najvnútornejšom svete človeka, ktorá prináša hlboké posolstvo. To dokážeme pochopiť až o niekoľko rokov, keď sme schopní prijať aj určité nepríjemné pravdy o sebe.          

V minulom školskom roku 2010/2011 úspešne zmaturoval (so samými jednotkami) u nás Ivan Brádňanský. Teraz študuje na Katolíckej univerzite v Ružomberku. S výtvarníkom pánom Bojňanským robil projekt Staviame spolu mosty.

Tu je úryvok z jeho listu:

 „ja som zoskenoval staré moje tušové veci…vyskladal som kompozíciu a poslal pánovi Bojňanskému (z viacerých sme vybrali 6)… a potom sme to dali tlačiť na 4 60x60cm a 2 80x80cm… no predtým som bol aj v Bratislave  robiť štruktúry z pastou na plátna spolu z tútorom… po tlači do toho Bojňanský pozasahoval farbou a cez e mail sme trošku dohadovali čo a ako… potom som ale ešte prišiel podolaďovať do BA, čo mi poradil, čo môžem zase urobiť ja…dve z našich šiestich diel sa organizácii podarilo dostať do aukcie a už sú aj úspešne vydražené… Posielam tento link:“ https://www.soga.sk/aukcie-obrazy-diela-umenie-starozitnosti/vyhladavanie?fulltext=br%C3%A1d%C5%88ansk%C3%BD

Dňa 22. marca 2012 som sa zúčastnil odovzdávania ocenení výtvarnej súťaže „Po kvapkách“, ktorú pre stredné umelecké školy organizuje Výskumný ústav vodného hospodárstva (VUVH) pri príležitosti Dňa vody. Cieľom súťaže bolo vytvoriť reklamný materiál, pre šírenie myšlienky ochrany vody. Súťažiaci mali možnosť vyhrať ocenenie v troch kategóriách :

– Cena Výskumného ústavu vodného hospodárstva

– Cena Asociácie vodárenských spoločností

– Cena Združenia zamestnávateľov vo vodnom hospodárstve na Slovensku

Osobne som mal tú česť si prevziať cenu Asociácie vodárenských spoločností. Oceňovanie výhercov prebehlo v Banskej Bystrici v hoteli Dixon počas konferencie týkajúcej sa vody a to hlavne jej ochrany.

Na záver by som chcel odovzdať veľké poďakovanie pani učiteľke Mgr. Nikole Podolinskej a pánovi učiteľovi Mgr. Marekovi Hajkovskému, vďaka ktorým som mal možnosť sa prezentovať svojími prácami a zviditeľniť našu školu.

Norbert Milán IV.A FD

 odák z Popradu, 19 rokov. Keď mal 4 roky, zistili mu zatiaľ nevyliečiteľnú chorobu, svalovú dystrofiu typ Duchenne. Keďže postihuje všetky svaly na tele, je už asi od 12 rokov na vozíku. Výtvarnej činnosti sa venuje len krátko, jeho umelecký talent sa rozvinul na Strednej umeleckej škole, odbor propagačné výtvarníctvo. Na školu nastúpil v Poprade, avšak po prvom roku bolo toto pracovisko zrušené a musel dochádzať každý deň, počas ďalších troch rokov, do Kežmarku. Štúdium ukončil maturitou. Počas štúdia vytvoril niekoľko diel.T.r. začína študovať na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Ako sám hovorí: „Mám milujúcich rodičov a štyroch súrodencov, ktorí sa o mňa starajú a keďže je nás sedem, je nám doma veselo.“

Umenie spája ľudia povzbudzuje ich, aby sami seba dokázali prekvapiť využitím vlastných schopností a tvorivosti. Nezisková organizácia Mobilita n.o. po prvý krát spojila zdravotne postihnutých ľudí a renomovaných slovenských umelcov v projekte „Staviame spolu mosty“. Diela z rôznych oblastí – maľba, sochárstvo, fotografia, grafika, maľovanie na hodváb, umelecké šperky – ktoré vytvorili zdravotne postihnutí ľudia pod vedením svojich tútorov, vznikali niekoľko mesiacov a predstavené budú počas slávnostnej vernisáže v bratislavskej Inchebe. Záštitu nad projektom prijal Minister kultúry Slovenskej republiky. Finančné prostriedky získané z predaja vytvorených umeleckých diel budú použité na podporu zdravotne postihnutých umelcov.

Projekt „Staviame spolu mosty“ neziskovej organizácie Mobilita n.o. sa zameral na moment integrácie a spojil zdravotne postihnutých ľudí s renomovanými umelcami z celého Slovenska, aby spoločne postavili „pomyseľný“ most a spoločnou cestou tak podporili umeleckú tvorbu zdravotne postihnutých ľudia zvýšili porozumenie a ich prijatie širšou verejnosťou.

Vytvorilo sa celkom desať umeleckých skupín z rôznych oblastí – maľba, sochárstvo, fotografia, grafika, maľovanie na hodváb, umelecké šperky. Každú z umeleckých skupín viedol profesionálny umelec – tútor, ktorý umožňoval spoločne pracovať na zručnostiach a technikách a podporoval vzájomné povzbudenie a výmenu myšlienok a skúseností.

Pridanou hodnotou projektu je práve prienik dvoch kultúr, ktorý poskytol priestor na zviditeľnenie zdravotne postihnutých ľudí ako i zväzov či asociácií, ktorých sú členmi, podporil rozvinúť ich talent, dal príležitosť v nových víziách, podpore ich talentu či ďalšieho umeleckého vzdelávania.

Možno práve s odlišným prístupom k životu u umelcov, či už zdravých alebo postihnutých, počítala samotná autorka projektu Klaudia Valušková. „Už názov projektu je zosobnením sústavného približovania sa jedného k druhému. Veď koľkí z nás dostali plným priehrštím všetky dary života a koľkí zas to šťastie nemali. To im však neuberá na schopnosti vnímať krásu rovnako a rovnako ju preniesť zo svojej fantázie do diela. Aj preto si zaslúžia všetky diela a dielka z oboch strán mosta láskyplné pohladenie. Lebo všetci sú veľkí a vzácni tým, že bez okázalostí vytvorili spoločný pilier pomyselného mosta,“ hovorí autorka humánneho projektu.

Renomovaní umelci – tútori poskytli svoje ateliéri a priestory, v ktorých tvoria, kde sa stretávali so svojimi zdravotne postihnutými zverencami počas niekoľkých mesiacov, konzultovali, tvorili, konfrontovali svoje predstavy, navzájom sa posúvali vpred, výsledkom čoho sú ich spoločné umelecké výpovede.

Nad projektom „Staviame spolu mosty“ prijal záštitu Minister kultúry Slovenskej republiky, Daniel Krajcer.

Spoločne vytvorené umelecké diela budú vystavené počas medzinárodného veľtrhu Non Handicap v dňoch 22.-24.9., na výstavisku Incheba Expo Bratislava (jeden z partnerov projektu), v hale Al. Slávnostná vernisáž je naplánovaná na prvý deň výstavy, o 17h. Slávnostnú vernisáž bude moderovať Soňa Mullerová a svoje spevácke umenie predvedie nevidiaci spevák Maroš Bango v rámci sprievodného programu.

Následne diela poputujú do charitatívnej aukcie do Piešťan, ktorá sa bude konať v Piešťanoch 12.októbra. Finančné prostriedky získané z predaja vytvorených umeleckých diel budú použité na podporu zdravotne postihnutých umelcov.

Citácia jedného zo zverencov v projekte, Mateja Uhlára, ktorí spolu s Petrom Čintalanom tvorili umeleckú dvojicu v oblasti Fotografia:

„Ktosi múdry povedal „človek by sa mal naučiť milovať nedokonalosť, lebo dokonalosť je nudná“. Podľa mňa je nedokonalosť krásna. A taký sme my, handicapovaní ľudia, nedokonalí, ale predsa odhodlaní v živote niečo dokázať. Ľudia ktorých môžete vidieť na mojich fotkách trpia rôznymi hendikepmi, no aj napriek tomu žijú život naplno. Hoci to ani jeden z nich nemá v živote ľahké, nikdy sa nevzdali. A práve to je na nich to krásne.“