Nezabudnutí susedia

Nezabudnutí susedia _ pietna spomienka obetiam holokaustu

Tohto roku sme si dňa 9. septembra pripomenuli Deň obetí holokaustu a rasového násilia a zároveň 80. výročie prijatia tzv. Židovského kódexu na Slovensku. Tento kódex obsahoval 270 paragrafov, ktoré hovorili o tom, čo Židia na Slovensku (ne)môžu robiť. Kvôli týmto zákonom bolo židovské obyvateľstvo na Slovensku utláčané a ponižované. Hlinkova slovenská ľudová strana sa snažila riešiť túto „židovskú otázku“ podľa obrazu nacistického Nemecka. Židia boli transportovaní do koncentračných a vyhladzovacích táborov s kontrolou Tretej ríše. Dňa 25. marca 1942 sa uskutočnil prvý takýto transport z Popradu, kde bolo deportovaných 999 dievčat, ktoré boli staršie ako 16 rokov. Tieto deportácie trvali až do 20. októbra 1942, kedy bolo zo Slovenska vyvezených vyše 57 000 Židov.

Naša škola sa tohto dňa zúčastnila spomienkovej slávnosti v Mestskom kultúrnom stredisku v Kežmarku s názvom Nezabudnutí susedia. Na začiatku nám pani Teššerová, ktorej rodičia boli vyvezení do jedného z koncentračných táborov rozprávala o tom, aký dopad to malo na jej detstvo a o tom, ako to jej rodičia prežívali všetky tie traumy a nepríjemné zážitky, ktoré si odtiaľ odniesli. Následne sme mali priestor na diskusiu, počas ktorej sme sa mohli pýtať otázky, ktoré nás zaujímali. Po tejto diskusii sa presne o 10:00 rozozvučali zvony a sirény v Kežmarku aj v ďalších 67 mestách a obciach na Slovensku. Po zvonení sme si minútou ticha uctili pamiatku tých, ktorí bezdôvodne zahynuli kvôli antisemitistickej a rasistickej ideológii. Neskôr prišiel krátky príhovor pani Teššerovej a videopríhovor preživšieho pána MUDr. Traubnera, v ktorom hovoril aj o tom, ako sa museli s rodinou skrývať  pred členmi Hlinkovej gardy a aký ťažký bol návrat späť, keď v ich starom dome neostalo v podstate nič. Nasledoval ešte krátky príhovor primátora mesta Kežmarok a potom sa prešlo ku čítaniu mien obetí a symbolickému zapaľovaniu sviec a ukladaniu kamienkov. Prečítali a uctili sme si pamiatku aj tých, ktorí Židom v týchto ťažkých časoch pomáhali sa ukryť a prežiť.  Za tým nasledovali už len modlitby. Ako prvá bola židovská modlitba Kadiš. Je to modlitba za zomrelých a potom zaznela záverečná modlitba duchovných. Na konci tohto celého podujatia sme sa zúčastnili sprievodu. Prišli sme ku Pamätníku obetiam holokaustu a každý uložil na tento pamätník jeden kamienok. Tieto kamene symbolizovali to, že tu vždy budú, sú večné ako aj duše zosnulých. Celá táto udalosť bola pre nás zaujímavou a poučnou skúsenosťou hlavne aj preto, aby sme si uvedomili, že rasizmus, xenofóbia, antisemitizmus alebo iná forma nenávisti voči ostatným nemá v našom svete čo hľadať a taktiež nemôžeme dovoliť, aby sa niečo podobné v našich dejinách znovu opakovalo, pretože by to mohlo viesť aj k niečomu omnoho horšiemu. 

Vďaka za mier, v ktorom žijeme.